Porod je dar

Tušila som, aniž by som predtým rodila, že oddeliť dieťa od matky pri narodení, je tým najbrutálnejším zásahom, ktorý si v našich končinách ľudia často doprajú. Tušila som aj to, že to môže mať fatálne následky a prirodzene som vzhliadala k pôvabnejšej perspektíve pozemského i materského začiatku. Priviesť ju na svet dôstojným spôsobom, to bolo moje jediné vnútorné prianie.

Tomu malému stvoreniu, ktoré sa ohlásilo už pár mesiacov pred jej počatím, som túžila dopriať jemné a bezpečné zrodenie. Nežné prvotné limbické otisky, láskyplný štart a teplú náruč matky, namiesto prvotných prirýchlych akcií, ktoré v dnešnom svete tak často eliminujú možné riziká.

Rozumieť svojmu telu

Rozhodne som nemala v pláne byť obeťou tradičných lekárskych postupov a rušivej odosobnenej spoločnosti v jednom z najcitlivejších momentov svojho života.

Svoje telo som odmala vnímala ako nesmierne rafinovanú a inteligentnú schránku a preto dôstojne v mojom pojímaní znamenalo aj to, aby sa narodila doma.

Rodiť v plnej sile a úcte

Po tej dôstojnosti som túžila z čistej úcty samej k sebe a k novému životu, ktorý som nosila pod srdcom. V rámci ľudskej dôstojnosti ideálneho sveta by malo byť samozrejmým štandardom, aby ženy rodili v plnej sile a úcte. V dnešnom svete ale bolo víťazstvom, ak si žena neodnášala z pôrodu traumu a ja som chcela viac, chcela som ohromný dychberúci zázrak. Musí to byť magické pretože dám život.

Zrodí sa unikátna duša, ktorej príchod bude, aspoň pre mňa, epický.

Princíp materskej kozmickej sily má snáď každá žena hlboko vtisknutý. To všetko boli moje vnútorné pochody a očakávania. Nenazvala by som to ale svojím výberom, nazvala by som to niečím samozrejmým, nad čím som sa nikdy zbytočne nezamýšľala. V našich končinách to však znamenalo, že si to žena musí tak trocha zariadiť a svoje pôrodné plány zdieľať veľmi opatrne a nie s hocikým.

Najväčší učiteľ

Odmala mám prorocké sny. Svoje deti som prvýkrát začala vídať asi šesť mesiacov predtým, než som prvýkrát otehotnela. Prvýkrát sa prichádzajúce stvorenie ohlásilo vo vízii, ktorú som mala v Japonsku, ležiac na solar plexe svojho muža. Jej konkrétnosť ma fascinovala a zároveň vystrašila – budem matkou. Vnímajúc všetky znamenia, keď som za necelý polrok uvidela dve čiarky na tehotenskom teste, bol to vskutku bizarný pocit. Som prvýkrát tehotná.

ktorý mal hlboký spirituálny presah a dal mi mnoho lekcií. Popri všetkých fyziologických zmenách, nevoľnostiach, popri zoznámení sa s nárastom určitých hormónov, únavy a pocitu nekonečného obmedzenia šlo ešte o jednu zásadnú vec. Šlo o to nájsť si vnútornú slobodu a to malé stvorenie v mojom lone to ozaj vzalo zhurta a bez amnestií.

Prišla, aby mi zmenila život a mnohému ma naučila. Od prvého dňa v mojom lone mi dávala ohromné lekcie, bola a dodnes je mojím najväčším učiteľom.

Telo robí, čo sa mu zachce

Deväť mesiacov sa moje dosavadné ja štiepilo. Pomaly ubúdalo všetko, na čom bola založená moja osobná dokonalá realita. Písal sa rok 2020 takže druhý stav geniálne synchronizoval so svetovou situáciou a drtil ma svojou intenzitou. Niečo si pýtalo svoju pozornosť. To, že som sa bezmocne prizerala na to, ako si moje telo zrazu robí, čo sa mu zachce, bolo novinkou. Tlstla som. Telo začalo bleskovo hromadiť zásoby tuku, ktoré dovtedy nepoznalo. Tlstla som a čakala, až prvotrimestrové nevoľnosti jedného dňa naozaj odznejú.

Prvý trimester, zdalo sa, trval večnosť. Obmedzenie bolo bezmerné.

Nemohla som cestovať, pracovať, nemohla som plávať, pretože bazénom covid neprial, nemohla som jazdiť na koni, sadnúť si na motorku. Všetky nevinné radosti šli zrazu bokom. Odporúčalo sa nesocializovať a uľavujúci tabák sa mi pochopiteľne zjavoval už len v snoch. Tehotenský prológ v podobe prvého trimestra, zdal sa byť, osobnou katastrofou. Toto je to najkrajšie obdobie v živote ženy? Bezmocne som sa čudovala a skúšala zachytiť čo i len náznak potenciálnej krásy tehotenstva, no na obzore sa nerysovalo vôbec nič. Kompletná pustina.

Pravá podstata ženy

Puritánske podmienky prvého trimestra ma vcelku prekvapili. Všetko som musela pustiť pretože som zrazu nemala nič pod kontrolou. Pomaličky som sa štiepila aby som sa v onen veľký deň narodila inak.

Pomaly sa ozývala pravá podstata ženy, tak potrebná so zrodom matky. Prichádzala tá surová neústupčivá ženskosť, ktorú som pocítila až s jej príchodom.

Štiepila som celé svoje ja, aby sa mohlo stať matkou. Aby to bol zrod nás oboch. Jej na svet a môj na matku, na ženu. Silná duchovná cesta a postupné vyvstávanie všetkých nevedomých tieňov. V začiatkoch to nebolo príjemné, chcelo to nevzdorovať a poddávať sa. Tieto nové okolnosti som ešte podnietila týždňovým pobytom v tme v 8. týždni tehotenstva. Tma mi ukázala nesmierne prepojenie zo Zemou, ktoré tehotenstvo podnecuje.

Odveká alchýmia a ženská múdrosť

Keď sa značná úľava od nekonečných nevoľností a únavy po treťom mesiaci naozaj dostavila a primárne zoznámenie s novým stavom vnieslo zásadnejšiu pohodu, v lepšej koncentrácii som započala svoju prípravu. Milujem vlastnú intuíciu a ženská múdrosť ma neskonane fascinuje. Naše ohromne fungujúce telá a cykly, odveká mocná alchýmia. Veľmi poctivo a prirodzene som začala hltať všetok materiál, ktorý moje intuitívne potreby dopĺňal i fakticky.

Milujem Odenta, Gowri Mothu, Pascali-Bonarovú, Lungmanovú, Chamberlaina, Inu May Gaskin, Kitzingerovú a legendárnu Penny Simkin, nesmierne obdivujem pani Ivanu Konigsmarkovú a ďakujem za ženy ako Martina Martiniak, Marie Vnoučková či Iva Weissová  u ktorých som mala pocit, že mi plne rozumejú. Novú etapu som pojala prípravou, ktorú by som nenazvala poctivou ale zodpovednou a veľmi prirodzenou. Takou, akú si žiada nadchádzajúci údel matky pretože zodpovednosť drží vo svojich rukách len ona sama, aj keď by sa za hranicami pôrodníckych stien mohlo zdať, že sa vznáša mimo matčino teritórium.

Prototyp ideálnej tehuľky

Vzhľadom k svojmu veku a výbornému zdraviu som bola prototypom ideálnej tehuľky, takže zdravotné podmienky mi na domáci pôrod nahrávali. Mala som výborné krvné testy, neopúchala som, odmietla som test na tehotenskú cukrovku, chodila som na dlhé prechádzky a hlavne, veľa som študovala. Prenatálna psychológia, trimestry, prirodzené pôrody, duly a oxytocín sa predo mnou otvorili ako trinásta komnata a fascinovali ma potenciálnym transformačným prínosom. Alchýmiou zrodenia života.

Ženský prechod z milenky na matku. Pohltilo ma to. To, čo som cítila, som si utvrdzovala.

S veľkou obľubou som čítala Odenta, mala som pocit, že len on a môj muž sú jediné mužské archetypy, ku ktorým by som sa mohla utiekať. Môj muž mi bol od počiatku úžasnou oporou. Bol onou skalou, ktorou musí byť nadchádzajúci otec, štítom, ktorý drží celú rodinu. Bol doslovným vedomým spolutvoriteľom a milencom. Na celý proces sa díval z väčšieho nadhľadu, možno kvôli tomu, že má predo mnou 19 ročný náskok a možno kvôli tomu, že sa na svet chystal jeho vôbec prvý potomok, že sa stával otcom, a táto rola bola vymodlená v mnohých modlitbách, rituáloch a indiánskych Sun Dancov.

Anti-marketing

Na svoj prvý pôrod som sa tešila. Mala som z neho rešpekt, nie však strach. Neustále nado mnou visel mystický balvan zvedavosti. Zvykla som rozjímať nad tým, aké to asi je, rodiť. Dávať život.

Vedela som aj to, že pri tom bude žena, ktorú si musím ja sama vybrať.

Pôrodnú asistentku som si tak našla v 4. mesiaci tehotenstva. Mala výborný anti-marketing, od začiatku ma odrádzala od toho, aby som si ju vybrala. Sama však porodila päť detí a bola vo veku, v ktorom bola jej ženská a materská skúsenosť aurická. Držala som sa jej zubami nechtami pretože mi rozumela a pretože som jej prirodzene dôverovala a to aj napriek tomu, že bola v značne vyhorenej fáze svojho profesného života. Našla som si aj ďalšiu úžasnú ženu, ktorá mi prisľúbila, že ma bude sprevádzať ako dula a že mi bude oporou kedykoľvek sa mi to zažiada.

Plán B

Ako občanka východnej Európy, nevyhla som sa pravidelným návštevám gynekologických ambulancií. Vzhľadom k mnohým domovom, navštívila som ich dokonca niekoľko. Netvrdím, že boli tragické, boli len predpisové a neosobné a nekládli dôraz na nič z toho, čo som na svojom tehotenstve vnímala ako podstatné. Nebolo na nich nič citlivé, spirituálne, nič povzbudzujúce a nič kde by nebolo cítiť neustály zápach možnej komplikácie či zdanlivého rizika.

Po 30. týždni som navštevovala už len poradňu svojej pôrodnej asistentky v pražskom A-centre. Od siedmeho mesiaca som sa občas vídala so svojou dulou, ktorá mi stále vedela poradiť a ktorá geniálne plnila rolu psychickej pohody, ktorej zväčša po návšteve medicínskej starostlivosti, ubúdalo. Po 36. týždni aj poradňu v CPA na pražskej Bulovke, ktorá bola mojím plánom B v prípade, že budem potrebovať “zachrániť” (druhotný plán na ktorom v našich končinách trvajú pôrodné asistentky, vzhľadom k systému ich práce, ktorý u nás zostáva stále tak trocha nelegálny). Mám ju 3 minúty autom od svojho pražského bytu v Libni.

Poslúchať, či byť vypočutá?

Mladé doktorky na pražskej Bulovke pôsobili rozhodne milšie ako tie slovenské, človek sa ale nevyhol pocitu, že je jedna z mnohých a že na diskusiu nie je moc priestoru. Šlo o to poslúchať a nie byť vypočutá. Bola to súťaž o autoritu lenže tou autoritou som chcela byť ja. Ja-matka. Ostatne, odmala disponujem prirodzenou averziou voči spoločenskej hierarchii takže pokiaľ som bola plného zdravia, ozaj by som neuverila nikomu, že malému stvoreniu v mojom lone rozumie lepšie ako ja sama.

Kultúrny konštrukt prenášania

Moja posledná návšteva bola v termíne 41+1. Sdelili mi, že svoj odklad pôrodu nemôžem ďalej odsúvať (Hamiltona mi navrhovali už od 40. týždňa a ja som odmietala) Doktorka mi sdelila, že zo zákona nemôžem byť tehotná dlhšie ako ukončených 42 týždňov. Slová tehotenstvo a zákon mi nekorešpondovali a požadované vyšetrenia CTG po 40. týždni boli svojou frekventovanosťou viac než otravné.

Tento kultúrny konštrukt akéhosi prenášania na mňa psychicky veľmi doľahol. Predsa len, o negatívnych efektoch a rizikových faktoroch vyvolávania pôrodu som sa už dozvedela mnoho. Cítila som na seba veľký tlak a nepohodu, do ktorej ma tlačili a to sa mi pár dní pred pôrodom rozhodne nepáčilo. Keď som z poslednej návštevy odchádzala, so slzami v očiach som sa modlila, aby som sem už ozaj nikdy nemusela prísť. Moja pôrodná asistentka zostala nad informáciou o zákonnej lehote tehotenstva vcelku pohoršená.

Najsprávnejší čas

Malé stvorenie v lone vedelo najlepšie, kedy prísť. Signál na zahájenie bol v jej vlastnej réžii. Bol to jej príchod, jej konštelácie do ktorých sa nevypláca zasahovať. Ostatne, sú to vraj božské stavy, ktoré si zažívajú v matkinom lone a preto som verila, že k zahájeniu musí prísť na jej vlastný popud v ten najsprávnejší čas.

Bolo presne 6:06 ráno keď mi v termíne 41+3 odtiekla číra plodová voda. Noc pred spustením pôrodu mi môj muž prvýkrát masíroval reflexné body maternice na chodidlách.

Keď som teda to ráno pocítila ako plodová voda zaplavuje moje stehná, prinieslo to značnú úľavu a radosť.

Zišla som dolu schodmi, stála pred oknom a v župane sa dívala na obrovský platan, ktorý tvorí môj pražský výhľad. Začali prichádzať prvé vlnky. Sadla som si a jemne dýchala.

To, načo som sa posledných deväť mesiacov tešila najviac, práve začalo.

Úžasne v bezpečí

Počiatočnú fázu pôrodu som trávila rôzne. Jedla som, pila, oddychovala, doobeda som chvíľu spala a zostávala doma. Svojej dule som hneď ráno napísala, aby bola v obraze a vedela, čo sa deje. Keď plodová voda v priebehu dňa odtiekala viac, uistila ma, že sa stále dotvára a nech dostatočne pijem a zostanem dobre hydratovaná. Deň zbehol pomerne rýchlo, trávila som čas vo vani, kde som relaxovala.

Kontrakcie boli od začiatku veľmi pravidelné. Môj muž bol celý čas pri mne a oddane plnil všetky požiadavky. Na svet sa vo mne dral nový život a ja som sa cítila úžasne v bezpečí. Nedokázala som si predstaviť prenastavenie týchto vynikajúcich podmienok. Vôbec sa mi z brlohu svojho domova nechcelo von.

Krásne vlny

Večer, asi po 14 hodinách od odtoku prvej plodovej vody, som zacítila potrebu duly. Chcela som aby bola pri mne. Intenzita vĺn sa pomaly zvyšovala a ja som cítila, že dozrel správny čas na to, aby prišla. Asi v osem hodín večer dorazila. Ležala som vtedy vo svojej posteli a predychávala už o čosi silnejšie kontrakcie. V tichosti prišla za mnou, chytila mi ruku a podotkla, že mám krásne vlny. Chvíľu sme sa rozprávali a potom ma nechala. Sadla si na schody a sledovala a stopovala pravidelnosť mojich vĺn.

Zišla som o poschodie dolu. V tejto atmosfére na koženom gauči, som polozahalená županom sedela a rozprávala sa so svojou dulou. Bol to jeden z posledných momentov, kedy som mala chuť nebyť nahou a chvíľu sa ešte rozprávať.

“Marie je na ceste”

Čo nasledovalo potom, do obdobia, než prišla moja pôrodná asistentka, si moc dobre nepamätám. Asi o jednej ráno, kedy už kontrakcie boli vcelku silné, som chcela čisto fakticky vedieť ako na tom som. Môj muž zavolal pôrodnú asistentku. Celý čas bola informovaná o priebehu, čakala len na verdikt, kedy zavelím a poprosím ju, aby prišla. V tej fáze som už nebola schopná dostatočne komunikovať. Viem len, že keď som bola chvíľu zatvorená v tmavej kúpeľni o sviečkach a na záchode predychávala kontrakcie, môj muž mi povedal : “Marie je na ceste”.

Keď prišla, bola hlboká noc. Vošla za mnou do kúpeľne a ja som chcela aby ma vyšetrila a vypočula si ozvy. Spravila tak a vravela, že všetko je v poriadku. Bola som otvorená na 6 cm. Po jej príchode, počas hlbokej tmavej únorovej noci, som vedela, že by si všetci radi oddýchli a tak som im navrhla, aby si chvíľu pospali. Dula na gauči a Marie v našej posteli. Vedela som, že ich nepotrebujem, že chcem byť sama a ony spánok ocenia. Súhlasili. Môj muž trval na tom, že spať nebude a že zostane celý čas so mnou.

V tichu

Stupňujúca intenzita kontrakcií a ich dlhšie trvanie ma logicky nútili hrdelne uľavovať a ja som tak celú večernú a nočnú fázu krásne vokalizovala svoju bolesť. Čo sa ale stalo vo vani, keď asistentka a dula na môj príkaz odišli spať, bolo hrobové ticho. Ležala som na teplom nahom tele svojho muža a napadlo ma, či sa tej bolesti istým spôsobom svojím prežívaním a vokalizovaním nebránim. Napadlo ma, že skúsim stíchnuť a v tom tichu ju možno komplexnejšie prijmem, plne prežijem a budem ju môcť plne sledovať. V tom tichu jej lepšie porozumiem, napadlo ma. A tak som stíchla.

Sprcha prenikavých kontrakcií

Keď som zo seba nevydávala ani hlásku, intenzita kontrakcií začala byť šialená. Cítila som ako keby mi do panvy šľahali blesky, panva sa šla každou kontrakciou rozstreliť. Sledovala som tú bolesť od začiatku do konca, znova a znova. Bol to presne ten velikánsky nával nekonečne vysokých vĺn, ktoré som začala v snoch vídať asi mesiac pred pôrodom.

Cítila som ich nábeh, celé pohlcovali moje trasúce sa telo, moju panvu, ktorá enormnú intenzitu zažívala prvýkrát.

Dvojhodinová sprcha prenikavých kontrakcií. Tá bolesť bola ohromná, no dobrá, bola logická. Telo pracovalo správne.

Bod nula, bod smrti

Spomenula som si na knihu Orgazmický pôrod kde v istej časti Pascali-Bonarová písala o najkritickejšom momente pôrodu. O tom, že tesne predtým než je žena plne otvorená, dochádza k momentu, kedy aj najsilnejšie divošky začnú spomínať epidurál či cisársky rez. Bola som presne v tej časti. Môj bod nula, bod smrti.

Mala som chvíľu takmer až klaustrofobický pocit brutálnej zovretosti vo vlastnom tele, ktoré zmáhali bolesti a o ktorých som si začínala myslieť, že intenzívnejší ráz už isto nemôžu nadobudnúť. Dostala som sa do fáze, kedy som to celé túžila mať za sebou. Byť čokoľvek len nie rodiacou ženou vo svojom vlastnom tele. Hocičo iné len nie toto, napadlo ma. Prvýkrát som chcela, aby to už bolo za mnou.

Môj muž zrazu nežne zašepkal do ucha : “Tebe nejak ustúpili kontrakcie?” To ma pobavilo aj pobúrilo. Najkritickejšia fáza pôrodu. Keď som sa cez to dostala a kríza pominula, nastala zvláštna chvíľková úľava. Typ kontrakcií sa zmenil a moje telo samo od seba tlačilo. Sledovala som svoje brucho a samo sa stlačujúcu maternicu.

Poloha pre každú kontrakciu

V ležiacej polohe vo vani mi už prestalo byť pohodlne, potrebovala som zmeniť polohu a tak som vyšla, zobudená Marie si taktiež myslela, že mi ustúpili kontrakcie. Tento fakt ma trocha vytáčal, nemala som energiu im to vysvetliť a každý podnet na reč mi bol strašne nepríjemný. Znovu počúvala ozvy, tak ako to v priebehu pôrodu robila a vyšetrila ma. Pri vyšetrení poznamenala : “Ano, tady je už miminko”, a povedala mi, aby som si ľahla na bok aby mohla dorotovať.

Kontrakcie už boli neznesiteľné, musela som pri každej meniť polohu. Na kolenách opretá o gauč, cítila som, že sa vonku rozvidnieva a mňa napadlo, že je to už 24 hodín, čo ma zmáhajú bolesti. Cítila som sa strašne vyčerpaná, neustále som prosila o tekutiny a cukor. Cítila som, že moje telo vynakladá obrovskú energiu a teraz mi trocha dochádzala. Dostavil sa akýsi povedomý tlak na konečník a ja som mala pocit, že potrebujem na záchod. Dula poznamenala, že je to tlak hlavičky na hrádzu a začala mi dávať teplé obklady.

Navrhla som im, že vyjdem tých 13 schodov, ktoré máme v byte. Myslela som, že to pomôže. Ledva som ich ale vyšla, zmohla ma ďalšia nekonečná kontrakcia. Zišla som dole a dula mi navrhla polohu na všetkých štyroch a štartovaciu polohu. Netušila som, že je to ozaj už jedna z posledných polôh a že za chvíľu príde bezbrehá úľava.

Cítiť jej hlavičku

Moja dula veľmi dobre vedela, že potrebujem začať vedome tlačiť a trocha jej pomôcť na svet. Presunula som sa na záchod do kúpeľni, v ktorej ešte nebol značný východ slnka. Sadla som si na záchod, môj muž sa usadil v prázdnej vani a dula pri mne kľačala. Povedala mi úžasnú vec, ktorá v tej chvíli veľmi pomohla.

Povedala: “Musíš si tam sama siahnuť, aby si cítila jej hlavičku a sama jej tak tlakom pomohla von.”

Medzitým už privolala Marii. Keď som si tam siahla prvýkrát a naozaj som pocítila jej hlavičku, bol to náhly a nesmierny doping. Korunovácia dcéry matkou. S ďalšou kontrakciou som už vedome a prvýkrát tlačila. Pocítila som šialené štípanie, vedela som, že sa prerezáva hlavička, že toto je ten legendárny “pálivý kruh”. Štípanie za hurónskeho revu tehotnej samice. Víťazná poloha sa odohrala na kolenách, keď som opretá o prázdnu vaňu, z ktorej ma za trasúce ruky držal môj muž, zdolávala poslednú vlnu.

Rafinovaná koncentrácia celého vesmíru

Keď bola jej hlavička von, hneď na to prišla ďalšia kontrakcia. Moje telo sa šlo rozstreliť na milión kúskov. Celé jej telíčko vyletelo von, až ma samotnú prekvapilo, ako naráz celá vypadla. Nastúpil pocit nekonečnej úľavy a čo nasledovalo potom sa mi vrylo do pamäti ako jeden z najohromnejších momentov svojho dosavadného bytia.

Na uteráku na zemi, po tom, čo ju Marie zachytila, ležalo nádherné vyživené malé telíčko. To bol moment, keď som ju prvýkrát zbadala. Uchvátilo ma to. Život stvorený zo samotného zdroja.

Hneď mi ju dali do rúk a presunuli sme sa do inej časti bytu, kde sme mali pripravené kráľovské hniezdo. Kráľovná matka na hrudi s voňavým mláďatkom. Ležali sme tam nahé a telo mi zaplavovala nekonečná úľava a vyčerpanosť z dlhého pôrodu. Konečne bolo dokonané, bola na svete a pri mne. Inštinkt mať ju ihneď u seba bol vražedný.

Magické minúty

Prvé momenty a minúty spoločného zoznamovania boli magické. Marie sedela na schodoch, situáciu ticho sledovala a zaznamenávala si jej maximálny Apgar. Stále nás nechceli moc rušiť, dula sa opýtala, či by som si dala nejaké raňajky. Famózny nápad a tak som si zo svojho popôrodného lôžka s dcérou na hrudi za našich prvých skin to skin momentov, objednala výdatné vajíčka. Moja dula je geniálne stvorenie, napadlo ma a moja pozornosť sa znova presunula na moju dcéru.

Prezerala som si ju, nemohla som z nej spustiť oči, oxytocínové hladiny zrejme pukali vo švíkoch keď mi pripadala tak desne nádherná a keď som si ju zamilovávala na svojej nahej hrudi. Zlatá hodina, nedoceniteľný časopriestor.

Nádherne mi voniala, nedokázala som sa tej vône vtedy, no aj týždne potom, nabažiť.

Keď ustúpil jej prvotný plač a krik z dlhej pôrodnej cesty, z jej pokožky ubudlo fialového odtieňa a pomaly nadobúdala nádhernú bábätkovskú ružovú farbu.

Prisatie a placenta

Netrvalo dlho kým našla bradavku a začala sať. Hneď sa krásne prisala a mne ten prvotný pocit pripadal trocha bolestivý. Sala ozaj poriadne a to bol náš prvotný akt k následnému bezproblémovému kojeniu (Tento príbeh píšem dnes, keď má moja dcéra krásnych 10 mesiacov a za celú dobu sme si pri kojení nezažili jediný problém. Je dodnes kojená a ak to bude v našich túžbach takto aj naďalej, chcela by som ju kojiť do doby, pokiaľ nám to obom bude vyhovovať).

Porodila som placentu, ktorá mala dve tepny a prišla mi gigantická. Fascinovalo ma, kam sa do mňa spolu so štvorkilovým vyživeným bábom, vošla. Bola nádherná a ukotvila sa v mojom mrazáku, kde poctivo čakala na jej rituálne zakopanie u posvätného stromu. U stromu, ktorý patril jej.

A tak sme sa do seba zamilovávali a zamilovávali. Oňuchávali a vzájomne splývali.

A tak som sa stala matkou.

Sila priviesť nový život

Pohlcovala ma neskonaná vďaka a pokora voči sile, ktorá mi umožnila takto nádherne priviesť nový život. Bola som v nekonečnom úžase, ktorý narušil až nekompromisný nástup démonu šestinedelia. Nebolo to o tom vynosiť a porodiť dieťa. Bolo to o nezvratnej transformácii, o hľadaní vnútornej slobody, o tom, ako sa stať ženou a zmäknúť. O prenádhernom prechodovom rituále, bezpodmienečnom zaľubení sa matky a mláďaťa.

Hlboko čistiace a prínosné obdobie, pri ktorom vyvstali zamknuté nevedomé tiene, ktoré potrebovali spracovať a vymiznúť. Mystérium, ktoré mi dovolilo vyspieť o milión rokov. Bolo to nesmierne krásne a nekonečne náročné. Také, o akom mi ženy našej doby nikdy nevraveli.

Ohromný dychberúci zázrak. 

Áno, dávať život je posvätné.